lithubpress
výber z mediaservisu
Tlačové správy

Karol Ondreička, zabudnutý velikán výtvarnej moderny

Bratislava 4. marca 2021

Hoci meno Karola Ondreičku staršieho rezonuje v povedomí kultúrnej verejnosti, s výnimkou výtvarného diela sa veľa dokladov o účinkovaní tohto umelca nezachovalo.

Ondreičkovou tvorbou sa síce zaoberá každá štúdia dejín moderného umenia na Slovensku, ale vždy reflektujú len niekoľko tých istých diel z krátkej tvorivej etapy umelca, keď sa pripojil k hnutiu výtvarnej moderny.

Vďaka časopisu Slniečko a početným reedíciám veršovanej rozprávky Čin-Čin poznajú Ondreičkove kresby aj celé generácie čitateľov, zväčša však bez toho, aby vedeli, kto je ich autorom.

Svojou tvorbou bol najbližší Martinovi Benkovi a Milošovi Alexandrovi Bazovskému, Jankovi Alexymu a Zoltánovi Palugayovi. Najvýznamnejšie obrazy vytvoril v 30. rokoch. Patria medzi ne napríklad: Pltníci, Z pohrebu, Zimný motív, Cigánsky pohreb, Rodina drevorubača.

Kunsthistorici Aurel HrabušickýSilvia Ilečková sa preto rozhodli predstaviť život a tvorbu Karola Ondreičku podrobnejšie. Umeleckú prácu tohto výtvarníka objasňujú na pozadí zložitých kultúrnych pomerov, ktoré sa odrazili v jeho maliarskom diele. Z odstupu času o to viac vyniká jeho práca ilustrátora, knižného a časopiseckého grafika – v týchto odboroch patrí Karol Ondreička medzi kľúčové osobnosti slovenskej výtvarnej scény prvej polovice 20. storočia a Vydavateľstvo SLOVART vám prináša skvelú monografiu o skvelom výtvarníkovi, ktorý si postupne po rokoch kliesni cestu na svetlo sveta.

„Karol Ondreička sa zapísal do histórie ako jeden z hlavných predstaviteľov zakladateľskej generácie modernej slovenskej detskej ilustrácie“

– Silvia Ilečková

„Ondreička vniesol do slovenského maliarstva témy, aké v ňom predtým neboli a a vyskytovali sa skôr v literatúre alebo vo fotografii, napríklad témy smútočných zhromaždení, dušičkových výjavov, vysťahovalectva, práce na železnici, trampov a horolezcov, pytliakov. Celkom inak sa zmocnil aj už zaužívaných tém – keď omša, tak polnočná, keď pohreb tak cigánsky, keď drevorubači, tak v zimnej krajine, keď pltníci, tak vedľa železničného tunela, keď opilci, tak nie v intimite krčmy, ale ako „vec verejná“, súčasť dedinskej panorámy.“

– Aurel Hrabušický