Zdá sa, že toto je najlepšia možnosť ľudstva – schopnosť vybrať si. Kam ísť, čo jesť a čo si obliecť. Kde bývať a v ktorej kaviarni si dať obed. S kým sa porozprávať a s kým rýchlo prejsť a predstierať, že je zaneprázdnený. Ale túto vojnu sme si nevybrali, stalo sa nám to jedného rána, spadla nám na hlavu, rozdrvila tie najsilnejšie stropy a najtvrdšie lebky, najhustejšie plány a najtrvalejšie sny. Nútila nás utiecť z domu, obmedziť sa na občerstvenie na cestách, nosiť veci z charitatívnych centier na pomoc ľuďom v núdzi. Nútila nás tlačiť sa v preplnených internátoch a čakať na sociálne dávky, jesť prinesené suché prídely a tešiť sa, keď je možnosť dovoliť si kúsok pizze za 1 euro. Naučila nás veľmi hlasno mlčať, príliš potichu kričať, nenávidieť niektorých susedov a milovať iných, tých, ktorí nám otvorili dvere a otvorili sa nám. Nevybrali sme sa k nim, ale prišli sme – nie ako hosť na pár hodín, ale nútení na dobu neurčitú. Toto je najšťastnejšia možnosť – vybrať si. Keď mi teda ponúkne, aby som si vybrala jednu z izieb, som trochu v rozpakoch. Odomyká obrovský byt kľúčmi a umožňuje mi usadiť sa v ktoromkoľvek kúte tohto sveta, zrazu si predstavím seba ako biblickú Evu, ktorú Boh, keď stvoril z ničoho, vpustil do záhrady. No nazvite si jednu z izieb svojou – v meste, kde nemáte nič vlastné! Neexistuje a sotva kedy bude. Je to taká niekoľkominútová pohoda – mať na výber kútik pre samotu.
Nesmelo sa usadím v tom najmenšom: široká posteľ, skriňa na pár mojich šiat, lampa na jednej nohe, okno, dvere. Stlačené žalúzie sprisahanecky neprepúšťajú svetlo zvonku. Dvere vŕzgajú hlasom niekoho, koho si takmer nepamätám. Posteľ je pre mňa z nejakého dôvodu ako kozácke stepi, malé klbko únavy z cestovania, zhrbený slimák s bolestivou chrbticou po ťažkej taške na plece, maličké zrnko zavinuté vetrom nebezpečenstva až do tohto bytu na piate poschodie cudzieho domu. Nemôžem hneď zaspať. Neskôr tiež nemôžem – niečo podobné ako smútok sa k môjmu hrdlu približuje desaťkrát silnejšie, chytám ho do rúk, je mokré a nahnevané, smútočné, ako dážď v novembri, ktorý vôbec neodchádza, čo nie odísť do budúceho novembra, ale len rastie a silnie a vyrastie z chlapca na mladého muža, vyštuduje školu a vstúpi na lekársku fakultu a potom sa stane dobrovoľníkom v ozbrojených silách. Mohol by som odtiaľ teraz zavolať synovi, ale nepríde. Vždy som poznal charakter svojich rodičov, tvrdohlavú povahu mojich rodičov. Nemôžem spať na tejto sviežej posteli, ktorá šialene páchne drahým pracím práškom a prázdnotou. Cez okenice na zatvorených oknách bude niečo šepkať hustnúce lístie a v lístí bezpečne ukryté čierne vrany a biele pruhy polnočných šuchotajúcich lampiónov nad našimi hlavami vyslovia nejaké šamanské zaklínadlá…
Vstávam z postele, zablúdim do chodby, kde sa mi kroky, narážajúce na betónovú podlahu, zdajú duté a túžobné, hoci som ich počul miliónkrát, tie kroky, bosé a dôverčivé… Otváram dvere do ďalšej miestnosti. Všetko tu zvoní a na strope vidno blikajúce vzory svetlometov nočných taxíkov. Tu sa všetko rozozvučí, aj to, čo bolo donedávna nevýslovne ticho. Ľahnem si na pohovku, ktorá akosi pripomína ležadlo na nejakej Odeskej pláži a moja pohovka vyjde na more namiesto člna a pohovka pláva k majákom, pohovka, čln, pohovka. Vonia ako teplá kukurica, ako v detstve – od mamy a prázdnin. Nestihol som jej povedať, že odchádzam z mesta. Že ju nechám spolu s touto vojnou. Nestihla jej zapáliť sviečku a sebe ani maják. Nezapálil ani jeden.
Ráno prenesiem svoje drobné na starú sedačku v priestrannej obývačke. Tá miestnosť bola proti tebe – vysvetľujem si svoju voľbu, upokoj sa. A tu máte svoje ležadlo a more za oknami, more, aké tu ešte nebolo.